Strašidlo v pivnici

29. března 2015 v 18:40 | Yuki |  Moja tvorba
U nás v malej dedinke chúliacej sa medzi kopcami sa nachádza jeden opustený dom. Podľa mňa, každá dedina, či mesto má svoje schátralé budovy, čo svojim pustým vzhľadom dráždi našu fantáziu.
A ani, tento nieje vínimkoú, stojaci na okraji dediny, obkolesený stromami skrýval svoj sporoodetý vzhľad. Tento dom, stavaný z tehál tmavomodrého kobaltu, ktorí časom vybledol, sa díval na svet cez špinou zahmlené okná. Zdobený starou drevenou verandou , ktorú ako starca podopierali zhnité drevené stĺpy, čakajúci na silnejší poryv vetra, aby sa mohli konečne oslobodiť spod tej ťarchy.
Strašidelný vzhľad budovy dotváralo aj okolie. Spoločnosť mu robili staré vráskavé stromy s pokrúteným konármi na, ktoré raz za čas priletel nejaký vtáčik, na zemi v hustej po kolena siahajúcej tráve popretkávanej burinou, kde tu sa mihla mačka. Celí tento obraz pripomínal scénu z nejakého mysteriózneho, či hororového filmu, kde je práve takýto dom jednou z hlavných kulís. A ako aj v tích filmoch, aj tento dom mal svoj strašidelný príbeh. Presnejšie ich bol niekoľko. Jedna hovorila o duchovi ženy čo tam zomrela pri nešťastnej náhode, ako vychádzala z vane pošmýka sa na mokrej dlážke a zlomila si vez. No čo, aj takéto veci sa stávajú. Aj, keď osobne by som tak nechcel skončiť. Ďalšia o mužovi čo sa obesil z nešťastnej lásky. A tá posledná ma zaujala najviac. Hovorí o zvláštnom stvorení čo prebýva na tomto mieste, už od dávna, ešte skôr ako na tomto mieste bol postavený tento dom. Túto historku mi hovorila jedna stará žena, ktorej láskavú tvár zdobilo mapa hlbokých vrások a z rukami ako pergamen, čo sa neprestajne vŕtali v zemi. Totiž, táto starenka bola miestna bylinkárka. Svoju bystrú myseľ necvičila, nielen rôznymi krížovkami a tajničkami, ale aj všakovakými lektvarmi čo si sama vyrobila. Možno bola stará, ale vedela o všetkom a všetkých v tejto dedine.
Miestny ju nazývali bosorkou a mali pred ňou rešpekt, niektorý sa jej báli. Ani sa im nečudujem, sam som uveril poverám čo sa o nej šírili.
Znova som sa dostal do potýčky s chalanmi z našej školy a ako vždy som uháňal ako besný zajac celú dedinu. Bola to neodbytná banda, ktorá prahla po krvi a nezastavila sa pred ničím. Teda. Skoro pred ničím. Ani som nevedel ako som sa dostal, až k tomu domu, ale bola som vďačná aj za to. Vedel som, že sa tam neodvážia ale otázka bola či sa tam odvážim ja. Pohľadom som zavadil o približujúce sa objekty. Potom som sa zadívala na dom . Srdce my bilo ako zvon. Bud sa nechám zmlátiť alebo sa skryjem a možno ma trafí šľak. Jedno či druhé sa mi nepozdávala ale nakoniec som sa vydal k domu. Nemal som veľa času. Vybehol som po schodoch, ktoré bolestne zastonali pod ťarchou mojich nôh. Zdrapil som zhrdzavenú kľučku a potiahol k sebe. No dvere ma nechceli pustit dnu. Akoby ma chceli ochrániť, pred tou hrôzou skrývajúcou sa vnútri. Ale v tejto chvíli, mi bola milšia táto varianta. Zaprel som sa do dverí s celou silou ale nič začal som do nich búchať a kopať. "Toto nieje možné," pomyslel som si. Pozrel som sa za seba banda, už stála pred bránou odhodlávala sa k útoku.
"No ták otvorte sa, prosím,"kopol som do nich. Na to sa dvere podchílili a nado mnou, niečo zapraskalo. Rýchlo som vletel dnu a zabuchol som za sebou. Vtom priestorom zaznel bolestné zakvílenie a hneď, nato nasledoval ohlušujúci buchot. Až po nejakej chvíli mi došlo, že to bola strecha verandy. Rýchlo som sa otočil a snažil sa otvoriť, ale nemalo to žiadny účinok. Z hrôzou som si uvedomil, že som tu uväznený a bol som si istí, že tí tam vonku mi nepomôžu.
Strach ochromil moje telo, zovrel ma do svojho ľadového objatia. A ja som s očami sovy pozeral do tmi pred sebou. Započúval som sa do ticha, čo vládol všade na okolo. Po nejakom čase, čierna tma o kúsok ustúpila.
Stál som uprostred neveľkej haly. Na ľavo odo mňa, sa týčilo strmé schodisko a na pravo bol vchod do ďalšej miestnosti. A oproti mne sa nachádzali ďalšie dvere. "Možno to budú dvere do záhrady,"pomyslel som si s nádejou. Pomaly som vykročil k dverám. Na čo podlaha podo mnou nesúhlasne zaškrípala. Zastal som a s napätím som čakal či od odniekiaľ, niečo nevyskočí. V hlave som mal namaľovaný obraz, toho tajomného stvorenia prebývajúceho v tomto dome. Nevypadal nejak mierumilovne a strach mi skreslil, ešte viac túto predstavu.
Možno sú to dvere do záhrady ale pokojne môžu skrývať vchod do brloha príšery. Váhal som, znova som sa porozhliadal okolo. Nakoniec som sa rozhodol ísť k otvorenej miestnosti. Trasúcimi kolenami som vstúpil dnu. Ocitol som sa v kuchyni. Matné svetlo predierajúc sa z špinavých okien odokrilo malú utulné zariadenú kuchinu. Na moje prekvapenie tam bol poriadok. Všetko bolo úhľadne poukladané na svojom mieste. Nevidel som tam žiadne známky po špine či prachu. "Zaujímavé."

Strach pomaličky, ustúpil zvedavosti. Posmelení som sa rozhodol pokračovať v prehliadke. Tohto v úvodzovkách krásneho domu. Pomaly som vystúpil hore schodmi, nezaobišlo sa to bez nadávok pri zrážke so chodom. Skôr podráždený ako vydesený som sa dostal hore. Tam, na mňa čakalo ďalšia dvojica zavretých dverí ukrývajúcich svoje tajomstvá. Stále so štipkou ostražitosti som otvoril jednú z komnát. Na moje prekvapenie a aj úľavu na mňa nič nečíhalo. Izba osídľovalo, len ticho a poriadok. To bolo fakt čudné. Za ten čas, čo tu nikto nesídlil by tu malo biť aspoň tonu prach a záclony pavučín. Hovoril mi zdravý rozum. Jediné, vysvetlenie je to, že tu fakt niekto musí bývať A ja musím zistiť, kto alebo čo. Bol som rozhodnutý, že na to prídem. Veď aj tak som sa odtiaľto nemal ako dostať. A toto bolo príjemné rozptýlenie, bez tak nudného života. Pousmial som sa nad tou poznámkou a vykročil som k ďalším. A znova nič. Zadíval som sa cez špinou pomaľované okná. Nebo sa začalo sfarbovať do oranžová s jemným nádychom šedej, ktorá uzatvárala nebo. Zvečeríevalo sa .Hlavou mi prebleslo, či sa o mňa neboja naši ale tú myšlienku som zavrhol. Rodičia mali na práci niečo ine ako sa strachovať o svoje jediné dieťa. Vzdychol som si a pobral som sa dolu schodiskom. Asi, tak na pol ceste ma s premyšľania vytrhol buchot. Strach ma znova paralyzoval, no iba na pár sekúnd. Potom som sa z odvahou bojovníka rozbehol dolu. Stál som znova v hale zadýchaný som jastril pohľadom ale nič som nevidel. No moje uši boli citlivejšie, zachytili nepatrný šuchot a potom nejaké rýchle klopytanie. Otočil som sa za zvukom. Nič. Aj, keď som to nevidel bol som si istý, že to je niekde blízko. Nahliadol som do kuchyne, na zemi ležala kovová lyžica. Žeby myš, pomyslel som si. Potom som za sebou začul ďalšie buchnutie. Mihom som bol znova hale. Pred dverami. Chvíľu som váhal ale napokon som stisol kľučku. Prekvapené oči sa dívali na otvorené vráta plné tmy a biely jazyk zo schodov, vedúce do neznáma .Tak toto som nečakal. Aspoň som to mal predpokladať, veď skoro každý dom má pivnicu. Veľkú tmavú pivnicu. A čo v nej je ? Vmysli sa mi ako s hmli začala vynárať tá moja predstava strašidla. Cúvol som. Niekde tam dolu v tej hlbine sa niečo ozvalo bol to nejaký buchot a potom šuchot. Premýšľal som čo to môže byť. Prestalo to ale o pár sekúnd sa ozval veľký rachot, až mi v ušiach zaľahlo. Priestorom sa ozvalo bolestné kvílenie. Cítil som ako sa mi postavili vlasy dupkom, ani čoby ma elektrina potriasla. Otočil som sa na päte a zabuchol som dvere. Srdce mi išlo vyletieť z hrude. A strach po mne liezol ako pavúk. Čo mám robiť. Pribehol som k vchodovým dverám a pokúsil som sa ich otvoriť, no márne. Nijaký zázrak sa nekonal, kým som bol preč. Doriti. Prešiel som celí dom, okrem tej pivnice ale žiadni ďalší východ som nenašiel. S únavou čo mi sadala na viečka. Sadol som si a opral sa o vchodové dvere Aj keď to by bolo asi zbytočné, keby sa niečo stalo. Ďalšia z možnosti bude priami led cez okno. Miestnosťou sa pomali zakrádala tma a jej plášť padol aj na mňa.

Pokračovanie na budúce.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Páči sa vám to ?

ano 80% (4)
nie 0% (0)
ujde to 20% (1)

Komentáře

1 Arien Arien | E-mail | Web | 5. srpna 2015 v 22:50 | Reagovat

Wow... parádně napsaný článek, doslova jsem se do toho vžila. Jde vidět, že máš duši velkého umělce ale mám pocit, že na to si upozornila už na začátku :-)
Už se móc, móc, móc těším na pokračování.

2 yuki yuki | 6. srpna 2015 v 14:57 | Reagovat

[1]: Veľmi pekne ďakujem za pozitívny ohlas, už sa na tom pracuje :)

3 C.V.OK. C.V.OK. | E-mail | Web | 30. listopadu 2016 v 16:28 | Reagovat

Veľmi pekné opisy :) Netypické ale trefné, tajomné do takej miery, že vtiahnu do deja, čitateľ ani nevie ako.
Sem tam sa síce do textu vlúdi chybyčka ako napríklad v tomto výňatku, kde je najprv rozprávačom ona, potom on: " Potom som sa zadívala na dom . Srdce my bilo ako zvon. Bud sa nechám zmlátiť alebo sa skryjem a možno ma trafí šľak. Jedno či druhé sa mi nepozdávala ale nakoniec som sa vydal k domu. Nemal som veľa času." ale inak to je zaujímavé. škoda, že to je vyše roka staré, a pokačovanie nikde. Už sa tomu neplánuješ venovať?

4 Yuki Yuki | 5. prosince 2016 v 8:51 | Reagovat

Sem napište komentář

[3]: ĎAKA :-D Viem,musím to ešte vychytať.Chcela by som len nekopla má múza. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama